Narodil sa v Slavošovciach v rodine gemerského vzdelanca, kňaza a učiteľa ako najstarší z ôsmich súrodencov. Detstvo strávil v Sirku pod bájnym vrchom Železník. Napriek skromným pomerom ho otec poslal na štúdiá do Revúcej, Miškovca a napokon na chýrne lyceum v Levoči. Keď mal Pavol štrnásť rokov, prišlo do Levoče trinásť najlepších študentov z bratislavského lýcea na protest proti prepustenia ich obľúbeného profesora Ľudovíta Štúra. Spolu študovali jazyky a prekladali, aby ukázali svetu, že slovenčina je krásna, bohatá a rovnocenná s jazykmi ostatných národov. Venovali sa zbieraniu slovenskej ľudovej slovesnosti, aby objavovali skryté talent slovenského národa. Ťažký život Dobšinskému podlomil zdravie, ale po zložení kandidátskej skúšky pôsobil ako kaplán v Revúcej, Brezne, Rožňavskom Bystrom i Banskej Štiavnici. S priateľom Augustom Horislavom Škultétym v roku 1858 vydali prvý z ôsmich zväzkov Slovenských povestí. Zbierali rozprávky, povesti a piesne. Neboli však sami. K ich spolupútnikom patrili aj Samuel Reuss, Ján Francisci-Rimavský a česká spisovateľka Božena Němcová, ktorá v roku 1863 vydala Slovenské pohádky a pověsti v Prahe. Svoj domov Dobšinský nakoniec našiel v Drienčanoch, kde sa stal kazateľom, oženil sa a pokračoval v neúnavnej zberateľskej práci. Tam našiel aj miesto posledného odpočinku.