Poznám také miesto

Už idú!

Idú tí, na ktorých netrpezlivo čakajú dospeláci.

Džavotajúce deti vtrhnú do knižnice, ktorá vyzdobená ako nevesta, očakáva vzácnych hostí. Ktože sú tí vzácni hostia? Predovšetkým deti. Z Piešťan, Vrbového, Drahoviec a okolitých škôl. Ale i dospelí, ktorí neprestali byť deťmi a vytvárajú pre ne svet, plný fantázie: spisovatelia, herci, vydavatelia, režiséri, maliari, knihovníci, učitelia. Spoločne sa stretávajú na festivale Zázračný oriešok, aby z každého orieška vylúpli peknú rozprávku, pesničku, alebo čarovný obrázok. Aby pripravili deťom, ale i tvorcom pre deti nezabudnuteľné zážitky. V dobrej viere, že dospelí sú tu rovnako pre deti, ako deti pre dospelých.
Festival sa pekne rozbieha, niekde čítajú Hevierovu rozprávku, v orieškovom ateliéri s Vladom Kráľom maľujú svoje sny. Inde zasa s pani režisérkou počúvajú rozprávkovú hru z rozhlasu, a za zatvorenými dverami vážená detská porota vážne porotuje. A kdesi na malom pódiu rozihrané bábkoherečky hrajú bábkové divadlo Ako šlo vajce na vandrovku. Knižnica žiari, deti tlieskajú, radujú sa, že môžu nazrieť za kulisy bábkového divadla, vyskúšať si čarodejný klobúk.
Poznám také miesto, kde sa aj celkom obyčajný deň premení na rozprávkový. Kde zázračné oriešky hrkajú svoju veselú zvonkohru. Pre deti i pre dospelých. Poznáte to miesto i vy? Ten obrovský dom umenia? Tú nakumulovanú radosť?
Nikomu sa nechce odísť. Len by sa hrali, počúvali a počúvali…

Tak počúvajte:
Bola raz jedna princezná. Sedela v záhrade pred vysokým zámkom.
Priletel k nej vtáčik a dal jej zázračný oriešok. Ale princeznej oriešok spadol a zakotúľal sa.
Hľadala princezná oriešok, hľadala, ale orieška nikde.
Len čo ho nájde, aj k vám rozprávka zájde.